Veterinárna medicína, ako ju nepoznáte

Tento článok vznikol ako akési volanie do tmy, na obranu zvierat používaných ako učebná pomôcka študentov Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Okrem toho sa dozviete, aké praktiky používajú niektorí veterinári a odkiaľ môže pochádzať mlieko, ktoré kúpite v supermarkete.

Prečo píšem o tejto téme?

Aj keď sú moje blogy, články a aktivity primárne zamerané na zdravie a výživu ľudí, spolu s osobnostným rozvojom, jedna z tém, ktorej sa chcem v budúcnosti tiež venovať v spolupráci s odborníkmi v danej téme, je zdravie zvierat. Ich blaho mi nie je ľahostajné, a preto sa ich snažím viacerými spôsobmi chrániť. Nie som vegetarián a ani neobhajujem tento životný štýl, ale pokiaľ konzumujem mäso a živočíšne výrobky, musia pochádzať z tradičných chovoch, kde majitelia ľúbia svoje zvieratá a zabezpečia im kvalitný a zdravý život.

Preto som zostal v šoku, keď som sa dozvedel, ako sa narába so zvieratkami na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach (UVLF). A nielen to, netešia ma ani praktiky mnohých veterinárov či fariem, ktoré dodávajú mlieko z chorých zvierat do mliekarní, ktoré ho následne zabalia do pekného obalu a predávajú v supermarketoch.

Nasledovný článok nie je napísaný mnou, ale priamo vyštudovanou veterinárkou, ktorá absolvovala UVLF v Košiciach. Nechajme teda ju, nech nám odhalí niečo viac o štúdiu veteriny a praktikách, ktoré sa v tejto oblasti používajú. Upozorňujem, že niektoré časti článku sú len pre silnejšie povahy.

Krátko na úvod

Som veterinárna lekárka a vzdelanie som získala práve na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Pri skladaní slávnostného sľubu počas našich promócií zaznel jeden sľub, ktorý teraz poruším s čistým svedomím a dokonca sa mi uľaví. Tento sľub znie, že budem iba v dobrom šíriť meno Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach.

Nebudem!

Súčasný stav zvierat na univerzite podľa reakcií študentov je o niečo lepší, čo ma teší, ale všetky praktiky, ktoré tu uvediem sa robia aj naďalej. S tým rozdielom, že študenti si prakticky vyskúšajú len minimum. Neviem či je teraz toto riešenie najlepšie, nakoľko vypustia zo školy lekárov s minimom praxe.

Informácie o súčasnom stave na školskom majetku v Zemplínskej Teplici a iných školských zariadeniach nemám. Bojím sa domyslieť si, že čo sa prakticky neučia na univerzite, to sa doučia na školskom majetku. Ale sú to len dohady. Možno už škola nemá peniaze na pomôcky. Už vtedy sa muselo šetriť dokonca s ihlami…

Toto sa udialo v rokoch 2003-2011

Nepatrím medzi ľudí, ktorí sú prehnane citliví a pri každom zákroku na zvierati ho budú brániť a kričať. Nie, zákroky som robila aj ja, v rámci štúdia je potrebné sa to na nejakom živom tvorovi naučiť. Je to prirodzené. Študenti humánnej medicíny sa to učia na ľuďoch a my na zvieratách.

Ale. Je tu jedno veľké ALE.

Na každej univerzite funguje určitý biznis. Čím viac študentov príjme, tým viac peňazí v kasičke.  Ani tam to nebolo inak. Dopadne to tak, že sa potom vytvoria 12 až 14, no niekedy aj viacčlenné skupiny študentov v každom ročníku. V prvom ročníku na hodine veterinárnej etiky nám púšťali videá s týraním zvierat s dôrazom nato, aké je to strašné. A asi tak v treťom ročníku sa to začne. Učíme sa najprv na zdravých zvieratách. Merať pulz, teplotu, dych, základné funkcie, vyšetrenia.

Na to máme na klinike relatívne zdravé zvieratá. Pretože sa musíme naučiť odlíšiť choré zviera od zdravého. Povedzme, že tie netrpia tak veľmi, až nato, že celý deň s malými prestávkami prestoja v učebni v klietke, alebo priviazané. Budiš.

Teraz si predstavte dojnicu, na ktorej sa ide štrnásť členná skupinka ľudí (v tom lepšom prípade 9 členná) učiť aplikovať intramuskulárnu injekciu (do svalu). Lekár, ktorý skupinu vedie, zavelí:  „Rozdeľte sa na polovicu a obstúpte tú kravu.“

Každý si vezme ihlu a striekačku. Sedem vpichov pôjde do tohto zvieraťa z jednej strany a sedem z druhej. Nežartujem. Ešte pridám. Po cvičení ma to zviera chvíľu pauzu a ak ho nikto nevymení, tak príde ďalšia skupinka 14-stich študentov. Už nepokračujem.

Ale, nájdu sa vedúci lekári, ktorí majú srdce a povedia študentom, že nebudeme predsa to chúďa tak trápiť, napicháte sa ešte dosť, tak dáme len 3-4 vpichy na jednu stranu a potom na druhú.

Odbery krvi

Veľké zvieratá znesú viac. Tie menšie (ovce, kozy) povedzme tak 4 vpichy do krčnej tepny. Ak sa to samozrejme študentovi podarí na 1. raz. To je len jedno cvičenie. Netuším, ktoré zvieratá sú použité, keď príde ďalšia skupina. Ale veľa toho na výber nie je, tak si stačí domyslieť.

Odber krvi z očného splavu u prasiat

Kto to nevidel, nech si to ani nepozerá. Je to odber, ktorý sa robiť musí. U prasiat preto, lebo majú hrubú vrstvu tuku a jediné miesto kde sa dá odobrať dostatočné množstvo krvi na vyšetrenie je miesto v oblasti očnej gule, pri vnútornom kútiku oka, po prepichnutí chrupavky hrubou ihlou.

Je to strašné, ale musí sa to robiť takto. Ale na univerzite sa to robí zväčša na ubiedených, roztrasených svinkách aj viackrát do toho istého boľavého oka. Trošku sa to zahojí a ideme znova. Neviem, a ani si nechcem predstaviť tú bolesť. A krik, ktorý spustí také prasa vám trhá ušné bubienky. Jedenkrát v poriadku, ale je to živý tvor! Neprajem to nikomu.

Röntgenológia

Študenti sa učia polohovať zviera, obsluhovanie prístroja a vyhodnocovanie RTG snímok. Na pokusy a ožarovanie využívajú zväčšia jedného až dvoch psov na jeden deň. Počet ožiarení sa pohybuje okolo minimálne 12 a nasledujúci deň sa použije znova ten istý pes. Výnimočná nie je ani ospalosť psa a zvracanie aj z čistej vody. Keď sme sa opýtali, či je to normálne, odpovedali nám, že ten pes je už zvyknutý. Sú to chúďatá, ktoré nám bezpodmienečne veria a my im robíme také veci. Bol to strašne zlatý psík. Bol. Už nie je. A som rada, je mu tak lepšie. Ale na jeho mieste je už iný chudák. Práve teraz.

Zavádzanie katétra do močovej rúry

Znovu 1 dojnica do klietky a minimálne 10 študentov. Ak chúďa zviera nechce ísť, lebo vie, čo ho čaká, dostane zásah elektrickým prúdom, alebo v lepšom prípade s palicou po chrbte či po končatinách.

Katéter, ktorý zavádzame veľkým zvieratám do močovej rúry nie je tenká priesvitná hadička. Je to kus neohybného 25 cm dlhého kovu, hádam aj z čias založenia školy.

Akási trubička, široká v priemere tak do jedného centimetra. Pálila vás niekedy močová rúra? Tiekla vám aj krv? Tú dojnicu to nebolelo menej.

Nosovo – žalúdková (nasogastrická) sonda

Že sonda. Oranžová mäkká hadica, ktorú bežne používate doma s priemerom asi 1,5-2 cm. Naolejuje sa a strčí do nosového otvoru zvieraťa. Potom sa tlačí ďalej kým hadicu neprehltne a dostane sa až do žalúdka. Zvieratá mali krvavé nosy už keď sme prišli na cvičenie. Ale, vyskúšať to treba. Kobyle sa po takomto zákroku zastavovalo krvácanie veľmi dlho. Nakoľko má veľmi jemnú nosovú sliznicu. Študentka od fŕkania krvi vyzerala ako po jatkách.

Epidurálna anestézia teliatka

Toto cvičenie budem mať v živej pamäti do konca svojho života. Možno preto, že šlo o mláďa.

Ošetrovatelia privedú zopár menších zvierat, na ktorých budete vpichovať ihlu do oblasti mozgomiechového kanála. Väčšinou to bola oblasť krížová alebo bedrová.

Teliatko sa samozrejme bránilo, tak sme ho museli fixovať, vopchať prsty do nosa a zatlačiť na medzinosnú prepážku. Jeden kolega bol zvlášť akčný a teľaťu spustil krvácanie.

Opisuje sa to ťažko. Pri štvrtej ihle medzi stavce som mala dosť už aj ja. Teľa vás očami doslova prosí, aby ste už prestali, nechápe prečo mu to robíte. Z nosa mu tečie pena a krv, bučí a keby mohlo a vedelo tak určite plače.

Toto cvičenie bolo pre mňa poslednou kvapkou. Vtedy som znenávidela celú úžasnú Univerzitu, jedinú svojho druhu na Slovensku!

Veď to predsa ide aj inak!

Naše úžasné výjazdy na školský majetok v Zemplínskej Teplici. Nezabudnuteľné. Voľne pohodené uhynuté teľa, neošetrená krava, ktorej ešte visia pôrodné obaly z maternice, v slame placenta, na ktorej sa kŕmi 10 mačiek. Neošetrené paznechty u kráv, zapálené vemená, zahnisané maternice, zápaly kože. Čo je smutné, a načo sa sťažovali aj niektorí naši vyučujúci s lepším srdiečkom je to, že majitelia zvierat odmietali podávať antibiotiká dojniciam so zápalom maternice, lebo ich potom nemôžu dojiť a prichádzajú o peniaze!

Podotýkam a upozorňujem slabšie žalúdky, že z kravy pri chôdzi vytekal hnis. Mlieko zo Zemplínskej Teplice odoberala v tej dobe aj Tatranská mliekareň.

Rektálne vyšetrenia dojníc (cez konečník)

Organizovali sa v určitých obdobiach výučby (štátnicové bloky) každý týždeň. Aj 3 dni po sebe, na tých istých zvieratách. Vyčlenených bolo zhruba 8 – 10 dojníc. A na nich sa prišiel učiť plný autobus študentov! To je okolo tých 30-40 ľudí!

Každá krava mala 3-5 študentov a každý si vsunul ruku minimálne 3-4 krát do jej rektálneho otvoru. A nie len študent. Pri vyhmatávaní vaječníkov cez konečník, najprv vyučujúci vopchá dnu svoju ruku a pod jeho ruku strčí ruku študent. Takže s prepáčením, krava má v zadku naraz 2 ruky! Áno, musíme sa to naučiť vyhmatať, a trebárs tam strčiť aj 2 ruky, ale aspoň vymeniť zvieratá by nebolo na škodu !

Tečie krv? „To si nevšímajte! Tie zvieratá sú tu nato, oni idú na bitúnok, aspoň ich nejako využijeme“.

Nemáte už olej na potretie rukavíc, aby to lepšie šmýkalo? Zoberte si kus lajna zo zeme, alebo zo zadku a rozotrite po rukavici. Žiadny problém!

Úbohé zvieratá nevedeli, na ktorú stranu sa majú otočiť, aby sa vyhli vyšetreniu. Naozaj by som priala všetkých zodpovedným pedagógom takéto vyšetrenie, každý deň až do konca života. A bez lokálnej anestézie (ako sa to bežne u ľudí robí) aby ich náhodou riť nebolela.

Svorkovanie vagíny u dojníc pri prolapse uteru (prepadnutie maternice cez vagínu von)

Naše známe dojnice, už ste ich spoznali. Vagíny (presnejšie pysky ohanbia) predierované od predchádzajúcej skupiny študentov, tak ideme urobiť nové diery nie?

Diery mali priemer zhruba pol centimetra. Ihla bola taká hrubá. Do dier sa vložia špeciálne kovové svorky. Počet svoriek – 3 až 4. Dokopy 6 – 8 dier. Je to niečo ako diery na topánkach, akurát spojené kovom a skrutkou.

Dojnice mali samozrejme anestetiká. Ale, iba počas zákroku. Keď prestali účinkovať, diery začali bolieť. Žiadne lieky od bolesti, žiadne antibiotiká proti infekcii. Idú na bitúnok tak načo? Viete asi, aký je to pocit ocikať si nejakú malú ranku slaným močom. Oni, mali predierované celé pysky ohanbia…od hora až dole.

Kastrácie

Zväčša to boli prasiatka vo veľkochovoch. A tu nikdy neprestanem tvrdiť že Slovensko je 100 rokov za opicami! Môže sa modernizovať ako chce, ale dokiaľ budú zvieratá takto trpieť, aj keď je možnosť to zmeniť, tak neverím na svete v žiadny pokrok.

Zákroky sa robia bez lokálnej anestézie (lebo nie sú peniaze) ostrou žiletkou, alebo nástavcom na skalpel. Dezinfekcia taká, aby sa nepovedalo a prasiatka sa hodia znova do tej špiny medzi ostatné.

Po týchto kastráciách, sa po určitom čase študenti vyženú na prax znova, už na väčšie prasiatka a ideme prepichovať abscesy veľkosti jablka až grepu, ktoré vznikli od spomenutých kastrácií.

Výjazdy k ovciam

Farma v Slovinkách a družstvá v okolí Krompách. Zvieratá živené plesnivým čiernym senom, matky po pôrode s vyvrátenou maternicou, vagínou, dlhé a zapálené paznechty. Jedna ovca s rohom stočeným a vrastajúcim sa do lebky. Výživný stav zvierat viac ako zlý! Niektoré zvieratá krátko pred uhynutím.

Robili sme odbery krvi a podávali antiparazitiká, minerálne látky a vitamíny, roztoky glukózy. Stačilo, aby tie zvieratá dostali poriadne nažrať. A nebol by problém.

Kone

Kone? Zbláznili ste sa? To sú drahé zvieratá, tým nemôžeme ubližovať!

Veterinárny lekár verzus majiteľ 

Rozdiel medzi biznisom humánnych lekárov a veterinárnych lekárov nie je žiadny. Vlastne možno v tom, že humánny lekár si nedovolí zabiť človeka (aspoň dúfam), zatiaľ čo veterinár nemá problém zabiť zviera. Je to len zviera. Majiteľ si kúpi nové. Ale česť výnimkám!

Lekári majú vo svete určité mocenské postavenie. Ľudia im slepo veria, majú rešpekt. Keby taký rešpekt, ako voči lekárom, mali radšej voči sebe. Ja neverím žiadnemu lekárovi, už len preto, že ním sama som.

Čo možno neviete je to, že nás na škole niektorí nemenovaní pedagógovia učili, ako čo najlepšie obtiahnuť majiteľa. Napríklad, že nepichneme plnú dávku antibiotík, aby sa pacient mohol vrátiť znova a znova zaplatiť plnú cenu. Na niektoré ľahšie ochorenia aplikovať kortikosteroidy. Vedľajšie účinky týchto liekov nedajú na seba dlho čakať a majiteľ príde s novou chorobou, na ktorú treba zase ďalšie lieky. Namiesto vakcíny, alebo antibiotík obyčajný fyziologický roztok. Ale veterinár ušetril. A hlavne zarobil!

Drvivá väčšina vakcín používaných vo veterinárnej medicíne je rovnako zbytočná ako u ľudí. Drvivá väčšina kastrácií u malých zvierat (hlavne mäsožravcov) je zbytočná. Ale, je to skvelý biznis. A veľmi dobre platený. Stačí postrašiť rakovinou a hneď strčíte svoje zviera pod skalpel. Iné je to v útulkoch a u túlavých zvierat. Tam sa tým zabraňuje nechcenému premnoženiu.

Prečo si ženy takto napríklad nedajú po odchovaní detí odrezať prsia? Aj tam je vysoká pravdepodobnosť rakoviny……ale, to je už neetické.

Okrem toho, každý veterinár je aj díler. V ambulanciách nechýbajú police s najlepšími granulovanými krmivami, konzervami a kostičkami od špičkových výrobcov!

Tí špičkoví výrobcovia, sú asi takí špičkoví, ako výrobcovia našich párkov a špekáčikov. Nedajte sa „oblbnúť“ reklamou. Svojim psom kupujete odpad prvej triedy!

Prečítajte si občas aj etiketu. Tie granule a konzervy mäso nevideli ani z rýchlika. Zato je tam kopec kukuričného šrotu, vedľajšie produkty rastlinnej a živočíšnej výroby. Čo si pod tým predstaviť? No všetko možné, len nie mäso. A pozor! Mäsová múčka uvedená na obale aj vo vysokom podiele, nie je v žiadnom prípade mäso!

V takýchto krmivách je odpad, ktorý mal skončiť v kafilérii. Od zobákov, kopýt, pazúrov, až po srsť, rohy a zhnité vnútornosti, orgány napadnuté rakovinou, alebo inou chorobou. Drahé zahraničné krmivá? Vyrábajú ich dcérske firmy spoločností ako sú napríklad Nestlé, Procter & Gamble a iné medzinárodné korporácie, ktoré toho majú veľa za ušami.

A tak ako rastie počet alergií u ľudí, tak isto rastie aj u zvierat. Čím to bude?  Čím to je, že zvieratá čoraz viac trpia zápalmi žalúdka a čreva, prevrátením (torziou) žalúdka, cukrovkou, obezitou, poškodením kĺbov, epilepsiou, nádormi, močovými kameňmi? Aký pán, taký pes platilo vo väčšine prípadov. Keď sa dovalil ufunený majiteľ, dovalil sa aj ufunený obézny pes. Mohli sme porovnávať diagnózy majiteľa a zvieraťa.

Je také jednoduché kúpiť mačke či psovi konzervu. Nemusíme si robiť starosti s prípravou jedla. Nerobíme si starosti ani s prípravou jedla pre seba, tak prečo pre zviera?

Slová na záver

Je toho ešte veľa, čo by som chcela napísať, toto je len malý zlomok toho, čo sa dialo, a možno aj stále deje na veterine.

Verím, že som týmto článkom aspoň trochu rozvírila diskusiu k tejto téme. Zastávam sa predovšetkým zvierat na UVLF. Ak sa rozhodnete pre štúdium na tejto univerzite, sami uvidíte čo sa tam deje. Tento rok vypustia brány školy zhruba 80 nových veterinárnych lekárov. A každý z nich si chce zarobiť na živobytie. Pritom sa 2 ambulancie bijú o jedného psa. A zadarmo z dobrej vôle vám zviera ošetrí málokto. Božechráň, žeby ste našli nejakého túlavého zbitého psa. Všetci dávajú ruky preč, vrátane Slobody zvierat. Píšem z vlastnej skúsenosti.

Mne to svedomie nedovolilo a radšej som si vybrala inú cestu a verím, že niečo zmením.

Ale pozor! Nie všetci veterinárni lekári sú takí! Nájdu sa zodpovední, ľudskí a úžasní vedúci predmetov, ale sú im kladené polienka pod nohy, nikto ich nerešpektuje a vrchnosť v talároch ich iba vysmeje.

Budúcim, ale aj terajším študentom držím prsty a verím, že sa nájde aspoň jeden, ktorý si otvorí ústa a pokúsi sa o zmenu u tých pár zadubencov, ktorí ťahajú za špagátiky a majú rozhodujúce slovo na univerzite. Samozrejme, musí potom počítať s tým, že vedenie sa pomstí.

Zhrnutie

Musím sa priznať, že neviem, akú odozvu bude mať tento článok a či vôbec niečo zmení, ale myslím si, že by sme nemali byť ľahostajní voči takémuto správaniu, a preto som vás o tom chcel minimálne informovať. Ja osobne budem určite kontaktovať samotnú univerzitu, ako aj niektoré organizácie.

„Moderná“ spoločnosť si akoby zvykla na to, že zvieratá sú „len“ zvieratá a my sme ich pánmi a môžeme si s nimi robiť čo chceme. Avšak skúste sa aspoň na chvíľu vžiť do kože týchto zvierat. Čo by ste si pomysleli o tom človeku, ktorý na vás vykonáva uvedené praktiky?

Určite môžeme polemizovať o finančnej situácii košickej univerzity, konkurencii medzi veterinármi a snahe fariem zarobiť a prežiť, ale kam vedie táto cesta? Je vôbec udržateľná? Kde to raz všetko skončí a kto to najviac odnáša?

Ja si myslím, že sa to dá aj inak a dôkazom sú napríklad veterinári a farmári, ktorí svoju prácu vykonávajú poctivo a s láskou. Stav na zahraničných veterinárnych univerzitách nepoznám, tak ich nebudem uvádzať ako príklad, ale predpokladám, že na mnohých sa to robí inak a lepšie z pohľadu zdravia zvierat.

Budem rád, ak v diskusii vyjadríte svoj názor na tento článok a prípadne uvediete vlastné skúsenosti s chovom či starostlivosťou o zvieratá. Tiež môžete uviesť vaše návrhy a odporúčania, ako by ste to urobili vy.